Nádvorie Bratislavského hradu bolo 17. augusta 2013 svedkom nevšednej udalosti. Japonské veľvyslanectvo v SR v rámci týždňa japonskej kultúry pripravilo predstavenie divadla Nó v podaní divadelnej skupiny Yamamoto Nohgakudo z Osaky. Divadlo Nó, spoločne s divadlom Kjógen, patrí medzi najstaršie divadelné formy sveta a je veľkou vzácnosťou ho vidieť v Európe. Divadlo Nó, okrem iného, patrí do zoznamu nehmotného svetového kultúrneho dedičstva zapísaného v zozname UNESCO.

Samotné predstavenie sa uskutočnilo na vnútornom nádvorí Bratislavského hradu, na špeciálne postavenom pódiu spolu s kompletnou osvetľovacou a ozvučovacou technikou. Keďže predstavenie natáčala japonská televízia, bolo prísne zakázané zhotovovať akýkoľvek záznam predstavenia. Všetky priložené fotografie sú ilustračné alebo z predstavení Yamamoto Nohgakudo z iných krajín. Vedľa pódia bolo pripravené plátno, kde sa premietal preklad, keďže sa hry Nó sa hrajú výhradne v klasickej japončine (s ktorou ma často krát problém aj rodený Japonec). Súčasťou predstavenia boli dve divadelné hry – Plášť z peria a Pavúk spod zeme. Predstavenie začalo pri západe slnka práve hrou Plášť peria. Nádvorie hradu sa zaplnilo rytmom japonskej flauty a bubnov umocnenej výbornou akustikou nádvoria, diváci sa ponorili do exotického textu hry v klasickej japončine z obdobia Muromachi a nechali sa unášať fascinujúcim dejom na javisku.

HRA „PLÁŠŤ Z PERIA“ – V jedno jarné ráno si rybár Hakuryō našiel na vetve jednej z pínií visieť nádherný plášť. Keď si ho chcel vziať domov, zrazu sa pred ním zjavila nebeská panna a poprosila ho, aby jej plášť vrátil. Hakuryō sa najprv zdráhal. Presvedčil a dojal ho však smútok nebeskej panny. Nebeská panna odetá v plášti z peria mu na oplátku predviedla tanec, ktorým opisuje mesačný palác a velebí krásy cisárskej krajiny. Nakoniec mizne v hmlovom opare rozprestierajúcom sa ponad horu Fuji.

HRA „PAVÚK SPOD ZEME“ – Minamoto no Raikō, majster bojovník, ochorel. Jeho sluha Kochō mu prinesie liek. Kochō následne opustí jeho izbu, ale pán nemá pokoj. O polnoci ho navštívi podozrivý mních. Zarecituje mu starodávnu báseň, pristúpi k jeho posteli a napadne ho. Vtedy Raikō zistí, že to nie je mních, ale démon vo forme obrovského pavúka. Raikō vytasí svoj meč Hiza-maru a začne sa boj. S vypätím všetkých síl sa mu podarí odvrátiť útok a zraniť útočníka, ktorý zmizne v tme. Hitorimusha, bojovník v službách Raikōa, začuje hluk a pribehne do izby svojho pána spoločne s ďalšími bojovníkmi. Pán im rozpovie, čo sa stalo. Bojovníci sa vydávajú po krvavých stopách útočníka. Stopy ich zavedú k hore Kazuraki, kde sa v krutom boji stretnú s démonickým pavúkom, ktorý na nich zlomyseľne útočí svojimi sieťami. Nakoniec ho však úspešne porazia.

Do súčasnej podoby divadlo Nó pretavili dramatici Kanami a jeho syn Zeami v 14. storočí. Dodnes sa forma divadla výrazne nezmenila. V stredoveku sa Nó považovalo za umenie vojenskej triedy a preto je choreografia v hrách divadla Nó výrazne ovplyvnená postojmi a pohybmi používanými v bojových umeniach. Účinkujúci sú rozdelení do viacerých skupín. Herci shite hrajú hlavné úlohy, iba oni si nasadzujú masky a delíme ich na shiíe-lsure (spoločníci), ji-utai (zbor) a kôken (garderobieri a šepkári). Druhou skupinou sú waki, ktorí sedia prednom pravom rohu javiska. V zadnej časti javiska sedia štyria hudobníci nazývaný hayashikata. Každý z nich ma iný hudobný nástroj – fue (flauta), ko-lsuzumi (malý ručný bubienok), ô-ísuzumi (väčší ručný bubienok) a taiko (veľký bubon). Hudobné nástroje použité pri predstavení sa dedia sa z generácie na generáciu a majú často viac ako 300 rokov. Typickým pre japonské divadlo, a tak nazvyčajným pre európske publikum, je pokrikovanie a híkanie pri hraní – hudobníci tak synchronizáciu rytmus pri hre.

Najcharakteristickejšou črtou divadla Nó sú kostýmy a masky hercov. Rekvizít sa používa málo, hry sa viac sústreďujú na samotný herecký či tanečný prejav a dej hry. A sú to práve masky, pomocou ktorých herci vyjadrujú pocity v hre. Herec nasadí na tvár masku a je schopný vyjadriť pocity ako smútok alebo radosť jemným nakláňaním hlavy rôznymi smermi či nepatrnou zmenou postoja. Tak ako veľa iným japonským umeleckým predmetom, aj maskám sa prejavuje určitá úcta. Predtým, ako si ju herec nasadí, pokloní sa jej. Herci divadla Nó veria, že každá maska má svoju dušu. Môžu si ju preto nasadiť len vtedy, ak jej patrične vyjadria úctu – tak jej duši ako aj dušiam tých, ktorí masku nosili v minulosti. Kostýmy v divadle nó sa nazývajú noh shôzokii a vo väčšine prípadov sú vyrobené z hodvábu. Existuje približne 20 rozličných druhov noh shôzoku, ale pravidlá divadla neumožňujú svojvoľne pridávať nové druhy. Variabilnosť kostýmov v samotných hrách umožňuje kombinovanie jednotlivých kusov kostýmov podľa potreby hercov a deja hry. Pri vzniku divadla Nó boli kostýmy veľmi jednoduché, divadlo sa hralo zväčša pre chudobných roľníkov. Časom, ako sa z Nó stavalo plnohodnotné dramatické umenie podporované vojenskou triedou a aristokraciou, boli kostými čoraz bohatšie a zdobenejšie – až sa z výroby kostýmov vyvinula špecifická forma umenia. Vo väčšine prípadov kostým nezobrazuje realisticky jednotlivé role. Hlavnou funkciou bohato zdobených kostýmov s množstvom farieb a vzorov, nie je iba vyjadriť náladu hry, ale tiež vek, sociálny status a ďalšie charakterové črty postavy. Napríklad, ak je na kostýme červený vzor iroiri, znamená to, že hlavnou postavou je mladá žena. Naopak, ak je na kostýme vzor ironashi a červená farba chýba, postavou je žena v strednom veku alebo starena. Aj z tohto príkladu sa dá pochopiť, ako je divadlo Nó náročne na vnímanie a na pochopenie množstva dejových vrstiev v hre. Pochopenie takéhoto dramatického diela na rôznych úrovniach je veľmi typické pre celú Japonskú kultúru.

Divadelná skupina Yamamoto Nohgakudo – sídlo skupiny sa nachádza v centre mesta Osaka, približne 20 minút od Osackého hradu. Divadlo založil v roku 1921 Hiroyuki Yamamoto (1890 – 1973). Pôvodné divadlo počas druhej svetovej vojny vyhorelo, ale v roku 1950 bolo zrekonštruované a znovuotvorené. Nakoľko divadlo udržuje tradíciu viac ako 80 rokov, bolo v roku 2006 vyhlásené za japonské kultúrne dedičstvo. Divadlo Yamamoto Nohgakudo organizuje množstvo podujatí, pravidelných predstavení „Tanimachi Noh„, „Tokui Noh„, „Macchamachi Salon“ a tiež raz za dva mesiace „Večer tradičných osackých múzických umení“, kde sa môže verejnosť zoznámiť s rôznymi druhmi dramatických umení z regiónu Kansai. Ich predstavenia sú veľmi reprezentatívne a preto vďaka prekladom hier či natitulkovaniu do viacerých svetových jazykov, skupina podniká pravidelné zahraničné turné a predstavuje japonskú kultúru i mimo Japonska.

Myslím, že veľké množstvo divákov, ktorí sa na divadelné predstavenie boli pozrieť, si odnieslo nevšedný a hlboký umelecký zážitok. Nielen z netradičného deja či textu v klasickej japončine, ale aj z pocitov a nálad vyžarujúcich z hercov, ich masiek a nádherných kostýmov. Tóny hudobných nástrojov a spevu len umocnili a podčiarkli pocity z tohto netradičného predstavenia. Dúfam, že divadelná skupina Yamamoto Nohgakudo a znova niekedy vráti na Slovensko prezentovať toto klasické a unikátne japonské dramatické umenie.