Japonské veľvyslanectvo, v spolupráci so školou klasického japonského tanca Souke Kanzaki Ryu, pripravila 13. septembra 2013 v Heineken Tower Stage ďalšiu nezvyčajnú ochutnávku tradičnej japonskej kultúry. Japonský tradičný tanec, Nihon Buyo, je zrodený zo sviežich farieb štyroch ročných období so silným vplyvom divadla Nó a Kabuki. Aj v súčasnosti je to stále živo sa vyvíjajúce tradičné umenie.

Záujem o predstavenie bol prekvapujúce veľký. Útulne priestory Tower Stage divadla boli zaplnené skoro do posledného sedadla. Krátko po 19. hodine sa diváci mohli ponoriť do fascinujúceho sveta tanca, nádherných kimon, zvuku bubnov a flauty. Nihon Buyo na rozdiel od ostatných tradičných foriem tanca (Kabuki, Noh Mai a Bon Odori) je určený najmä pre zábavu. Vyvíjal sa približne 400 rokov a bol predvádzaný na verejných miestach, čajovniach a pri oslavách. Samotný Nihon Byuo sa delí na štyri prúdy. Prvý je Kabuki Byou, najvýznamnejšia časť, ktorá sa oddelila z pôvodného Nihon Byou predtým, ako sa z neho vytvorilo divadlo ako ho poznáme dnes. Druhý prúd je Noh, ktorý ma s Nihon Buyo spoločné niektoré krúživé pohyby a rekvizity používané pri predstaveniach. Tretí prúd ma úzku nadväznosť na tradičné japonské folklórne tance – je to akási ľudová kultúra so svojimi typickými výskokmi a otočkami, ktorá bola postupom času včlenená do foriem Nihon Buyo. Posledný, štvrtý prúd, je modernou a dnes v Japonsku veľmi populárnou kombináciou tradičného japonského tanca a rôznych európsko/amerických vplyvov.

Predstavenie pozostávalo z piatich samostatných tancov a otvoril ho tanec, ktorý pripomínal legendárnu tanečnú scénu z filmu Gejša.

  • Dielo „Sneh“ je majstrovské dielo medzi ľudovými piesňami Jiuta. Po tom ako je skutočná gejša odvrhnutá mužom, po ktorom túžila, stáva sa mníškou a opisuje tancom svoj stav mysle. A aj keď zanecháva svoj život z minulosti, stále obracia svoje myšlienky k milencovi, ktorý nikdy nepríde. Narieka nad svojím osudom, nad tým, že musí mrazivé zimné noci tráviť sama. Z hĺbky svojho srdca rozpráva o smútku ženy, ktorá nedokáže utiecť pred svetskými túžbami.
  • Druhé dielo „Yashima“ zachytáva situáciu okolo roku 1100, keď v Japonsku vládli dva mocné samurajské rody – Taira a Minamoto. Samurajský rod Taira po prvý krát prevzal kontrolu nad krajinou a užíva si naplno aristokratický život, kým rod Minamoto postupne vymiera. Línia príbehu sa odohráva po bitke medzi rodmi Minamoto a Taira na ostrove Yashima vo Vnútornom mori, kde potulný mních strávi jednu noc v dome rybára. V sne sa mu zjavuje scéna bitky medzi týmito rodmi, ktorá sa tam kedysi odohrala. Tanec začína pohľadom na pokojnú postavou rybára loviaceho na jar za súmraku na morskom pobreží. V druhej polovici tanca sa však strhne krutá bitka. Práve tento kontrast je kľúčovým bodom predstavenia. Zvláštnosťou je, že sa ako rekvizita používa iba jeden skladací vejár, ktorý vyjadruje rôzne veci (veslo lode, naginatu, jazdecký bič, prilbu, vlny alebo zvuk krídiel vtáka).
  • „Čierne vlasy“ je pieseň opisujúca smútok ženy, ktorá osamelá trávi pokojnú noc. Počas noci napadol sneh a myšlienky ženy sa upierajú na manžela, ktorý sa už nikdy nevráti domov. Čierne vlasy vyjadrujú ľútosť i koketnosť láskou sužovanej ženy.
  • „Aoi no Ue“ je známym príbehom z Genji monogatari, ktorého autorkou je Murasaki Shikibu. Vykresľuje kjótsku šľachtu okolo roku 1000 a zachytáva príbeh cisárskeho princa Hikaru Genjiho, hlavného hrdinu, opisujúc jeho mnohé ľúbostné pletky. Názov piesne je odvodený od mena jeho zákonitej manželky, Aoi no Ue. Hlavnou postavou tanca je však žena menom Rokujo no Miyasudokoro, ktorá sa zbláznila zo žiarlivosti voči Aoi no Ue. Rokujo mala vysoké postavenie korunnej princeznej, neskôr dokonca milenecký vzťah so samotným princom. Rozorvaná žiarlivosťou voči Aoi no Ue, ktorá sa za princa Genjiho vydala, sa stáva démonom a posadne Aoi. Záver tanca, kedy sa pomstychtivý duch Rokujo vracia do tmy, predstavuje skon Aoi no Ue. Hoci sa Rokujo no Miyasudokoro stáva prízrakom hlboko posadnutým závisťou, jej aristokratický pôvod jej neuberá na dôstojnosti a jej tanec je vyvrcholením predstavenia.
  • „Chryzantéma“ je netradičné dielo vykresľujúce popri kráse jesennej chryzantémy celý život ženy – to ako sa malé dievča mení na dospelú zrelú ženu. Pred desiatimi rokmi vytvorila túto jedinečnú tanečnú choreografiu pre tri generácie školy Kanzaki učiteľka, ktorá bola držiteľkou titulu „Národný žijúci poklad“ v oblasti japonského tradičného tanca.

Záver neopakovateľného predstavenia tak patril tancu troch generácií školy Souke Kanzaki – matke, dcére a vnučke. Nezostáva tak nič iné, iba dúfať, že v budúcnosti sa táto tradičná škola japonského tanca vráti na Slovensko.