Bojové umenia a všeobecne vývoj samurajskej kultúry je nerozlučne späté zo vznikom a vývojom najstaršej zo starovekých sociálnych jednotiek – klanu. Tieto „pra-klany“ (豪族,Gozoku) vznikali v Japonsku už od začiatku obdobia Heian (794) a neskôr boli nahradené samurajskými klanmi. Niekedy býva toto obdobie nazývané aj éra pôvodných klanov (氏名, Uji-na) a dedičných titulov (姓, Kabane). Tieto klany sa vynorili zo zahmleného „Obdobia bohov“ (Kami no Yo), kde rôzne kmene z Ázijskej pevniny alebo z ostrovov na juhu osídlili japonské ostrovy (niektorí historici ich považujú za pôvodných obyvateľov Japonska).

Nepriame odkazy v starovekých záznamoch naznačujú existenciu dvoch hlavných kmeňov – prvý zahrňuje šľachtické klany a cisársky klan (皇別, Kobetsu), ktoré sú známy ako „Imperiálna vetva“, druhý zahrňuje „Božskú vetvu“ alebo iné bližšie nešpecifikované klany (神別, Shimbetsu). Obidve skupiny klanov prehlasujú svoj božský pôvod, priamo odvodený od božstiev Izanagi a Izanami. Kmene Kobetsu splynuli do klanu, keď „slnko vstúpilo do bytia“, ale kmene Shimbetsu splynuli do klanu až keď „vznikli a nadobudli tvar nižšie prírodné sily“. Podľa momentálne prevládajúceho názoru to znamená, že „dobyvatelia Japonska, ktorý vstúpili na ostrovy v 6 st. p.n.l., zistili že Japonsko obývajú bojovníci vysokých vojenských kvalít. Počas boja vznikla úcta k schopnostiam a odvahe bojovníkov oboch strán, že nakoniec porazený prijal v novej hierarchii pozíciu o niečo nižšiu ako zaujal víťaz“ (Brinkley). Medzi týmito dvoma „ušľachtilými“ hlavnými klanmi, sa nachádzalo množstvo ľudí, ktorý vytvorili „Vetvu cudzincov“ (Bambetsu).

Každý klan v dejinách Japonska prehlasoval, že prostredníctvom svojich predchodcov v priamej alebo nepriamej línií má pokrvné príbuzenstvo s týmito „praklanmi“ – znamená to, že členovia klanu pochádzajú z „jednej krvi“ a spájajú ich spoloční predkovia.

V samurajskej tradícií sa odkazuje na tzv. Gempeitokitsu (源平藤橘) – štyri šľachtické rody Japonska:

[dcs_ul]

  • klan Minamoto (源氏) – známy aj ako Genji; 21 línií Imperiálnej vetvy
  • klan Taira (平氏) – známy aj ako Heishi; 4 línie Imperiálnej vetvy
  • klan Fujiwara (藤原氏) – odvodzujúci svoj pôvod od Fujiwara no Kamatari. Delia sa na tzv. štyri rodinyFujiwara (藤原四家), pochádzajúce zo štyroch synov Fujiwara no Fuhito a tzv. Severný klan Fujiwara (奥州藤原氏) známy aj ako Oshu Fujiwara, ktorý odvodzuje svoj pôvod od Fujiwara no Hidesato
  • klan Tachibana (橘氏) – odvodzujúci svoj pôvod od princa Naniwa-O, syna princa Shotoku Taishi (572-621), druhého syna cisára Yomei (nie je priamo predchodca feudálneho klanu Tachibana (立花氏)

[/dcs_ul]

Staroveké klany

Tak ako pôvodné čínske klany (Tsu), aj základom japonského klanu boli príbuzenské vzťahy na určitom územnom celku – väčšinou to bola dedina a jej širšie okolie. Napriek tomu, že klan odvodzuje (alebo sa dokonca identifikuje) svoj pôvod prísne od určitej lokality a ľudí zahrňujúcich predkov klanu, jeho základný vzor a funkčnosť sa úplne hladko a účinne prispôsobil mestu a veľkomestskému životu, ktorého podstatou sú štruktúry podobné klanu – organizácie, firmy, profesionálne spolky a korporácie. Či už príbuzenské vzťahy alebo teritorialita, ktorých základ môže byť veľmi rôznorodý, našli svoje vyjadrenie v náboženskom kulte koncentrovanom na predkov klanu a ich zakladateľov. Preto každý klan uctieva svoje vlastné božstvo (Uji-kami), ktorým sa od ostatných klanov odlišuje a ktoré je možné spojiť líniou predkov zo slnečným kultom cisárskeho klanu Yamato.

V siedmom storočí, po prijatí čínskeho systému politickej centralizácie a uznaní cisárskeho dvora ako jadra rozširujúceho sa a kompaktného národa, poskytovali vojenské klany veľmi neochotne vojakov do zjednotenej armády, ktorej cieľom bolo potlačenie pôvodných obyvateľov odolávajúcich postupu novej ríše po japonských ostrovoch. Profesionálna trieda vojakov v tom období zrejme ešte neexistovala (ani povinné odvody do armády), pretože kočovné domorodé kmene mali veľmi primitívne poľnohospodárstvo a tak si musel klan zabezpečiť svoje živobytie sám. Preto sa dala viesť ozbrojený konflikt iba na krátky obmedzený čas – vedenie vojny bolo zamerané skôr na lokálne výpady proti susediacim nepriateľom. V tomto období ešte existovalo úzke spojenie medzi japonským vojakom a japonským farmárom. Napriek tomu je rozumný predpoklad existencie viac menej stabilnej tradície vojenských schopností, založenej na dedičnosti. To utváralo základ neskorších vojenských organizácií – tradícia a profesionalita. V týchto štruktúrach majú svoje korene stredoveké samurajské klany, pevne zviazané skupiny vojakov pod velením dôstojníka, ktorých životy boli závislé na zvládnutí bojových schopností a umení.

Štruktúra klanu

Čo sa týka štruktúry, každý klan pozostával z centrálneho dominujúceho domu (alebo rodiny) a z pričlenených rodín alebo jednotiek známych ako Tomo alebo Be. Medzi týmito dvoma jednotkami sa nachádzalo množstvo vazalov (Yakko), ktorý sa nachádzali na najnižšej úrovni klanu a neboli ani nositelia mena klanu. Všetci členovia klanu boli podriadení vodcovi (Uji no Osa), ktorý bol absolútnym a nesporným vodcom a zároveň aj formálnou hlavou klanu. Vodca hral zásadnú úlohu v určovaní smeru a fungovania života klanu. Táto pôvodne vojenská štruktúra, ako naznačujú odkazy na inváziu z pevninskej častí Ázie, sa neskôr transformovala do hierarchickej štruktúry na čele ktorej stál „vodca/božstvo“. Okrem vojenských schopností, ich následnej špecializácie a funkcií počas obdobia samurajov, mal vodca klanu zvláštnu schopnosť kontaktovať božstvá, odhaľovať ich zámery a udobrovať si sily nebies prostredníctvom zariekavania/vzývania modlitieb (Norito) a spletitej liturgie (Matsuri). Tak sa stal z vodcu klanu jeho najdôležitejší člen a začal byť uctievaný skoro ako cisár. Táto náboženská výsada sa nakoniec stala jedným z najnápadnejších výrazov sily a výsad klanu.

Každý klan si časom vytvoril akýsi svojský a jedinečný základ, ktorého najvyššie odôvodnenie bolo odvodzované od mystickej sily vodcu klanu. Tento vertikálny vzor mystickej nadradenosti bol zrejmý najmä v skupinách ľudí zo zvláštnymi profesionálnymi schopnosťami, ako boli hrnčiari (Suebe), tesári (Takumibe) a murári (Ishizukuri-be). Hoci mali vždy sklony zoskupovať sa do samostatných klanov, po väčšinu histórie boli súčasťou hlavných šľachtických klanov. Predovšetkým sa členovia týchto spolkov dívali na vodcov vlastného klanu, ako na prameň nepochopiteľnej profesionálnej znalosti, inšpirovanej božstvom uprednostňovaným tým ktorým vodcom. Okrem toho, že vo vodcovi klanu videli akýsi „vnútorný zdroj“, bol aj prameňom iných druhov znalostí ako boli inšpirácie s náboženským podtextom, ktoré boli často veľmi efektívne používané v politike. Jedným z najznámejších prípadov mystickej koncentrácie tejto sily, ktorá vytrvala až dodnes, sú výrobcovia mečov a majstri bojových umení. V praxi a vyučovaní používajú tajné rituály a formy smerujúce priamo či nepriamo k metafyzickej a spirituálnej podstate každého jedinca.

Klan ako sociálna jednotka

Klan, ako základná sociálna jednotka dosiahol sebestačnosť obrábaním pôdy (ryžové polia) a produkciou svojich vlastných výrobkov – hrnce, látky, poľnohospodárske náradie a samozrejme zbrane. Už od samého začiatku bol základ klanu takmer čisto vojenský. Vykopávky ukázali, že už od staroveku bolo úlohou klanu vojensky zastrešovať územie, ktoré pokladal za svoju doménu (ako hovoria staré čínske texty, už okolo roku 600 boli zbrane v Japonsku na vysokej úrovni – luky, šípy zo železnými špičkami, meče, krátke a dlhé oštepy a lakované brnenia). V tomto období bolo známych tzv. 5 pôvodných klanov KobetsuOtomo, Kumebe, Nakatomi, Imibe, Mononobe a samozrejme vládnuci klan Yamato. POsledne menovaný si nakoniec podmanil všetkých päť klanov, čo mu však vôbec nezaručilo bezproblémovú vládu nad nimi. Časom však klan Yamato pohltil ostatné klany, pričom sa vytvorila centrálna hierarchia v ktorej sa hlava klanu Yamato stala vodcom národa – cisárom. V symbolickej rovine sa takto kult slnečnej bohyne Amaterasu, ktorý porazil a pohltil všetky ostatné kulty, stal základným kameňom Shinto, pôvodného japonského náboženstva. Každý z týchto pôvodných klanov mal svoje vojenské jednotky, ale špeciálne tri z nich sú spojované s umením boja a teda tradičnými bojovými umeniami starovekého Japonska. Klan Otomo, je popisovaný ako „Veľká eskorta“, Kumebe ako „Vojenská organizácia“, Mononobe ako „Spoločnosť zbraní“ a nakoniec Imibe, klan skôr špecializovaný na náboženské a politické funkcie. Dodnes nie je jasné, či tieto vojenské klany boli „nezávislé pričlenené jednotky“ (Be – také, aké sa vynárajú v období Heian) alebo boli iba vetvami cisárskeho klanu – a teda len nástrojom sily, centralizácie a expanzie vládnuceho klanu Yamato. Vzhľadom na húževnaté systematické upevňovanie moci klanu Yamato sa zdá, že druhá možnosť bude pravdepodobnejšia. V každom prípade však existencia a kompaktnosť týchto skorých vojenských klanov naznačuje existenciu opozície a mocenského boja medzi rôznymi vojenskými silami (nezabúdajúc na odpor klanov Ainu).

[dcs_darkspliter size=“small“ bottom=“0″]

Klan sa tak stal alfou a omegou japonskej duše. Japonci boli už od začiatkov svojej histórie príslušníkmi klanov zo všetkými skupinovými pocitmi, ktoré sa hierarchii klanu objavujú. Podľa mnohých historikov sú tieto skupinové pocity koreňom pre vznik každej novej sociálnej štruktúry. Japonské klany boli výrazné najmä črtou potlačenie seba samého v prospech klanu, kde každý jednotlivec je viac menej bezvýznamnou časťou celku a iba klan, ako taký, je dôležitý. V stredoveku sa stal boj klanu s klanom a provincie z provinciou tak bežný, že vojnu pokladali za „normálny“ stav a mier za niečo výnimočné (bolo to tak až do začiatku obdobia Tokugawa).