Pôvod japonského národa dodnes nie je uspokojivo vyriešený. V prehistorickom období obýval celé Hokkaido a severnú polovicu ostrova Honshu národ Ainov (v japonských prameňoch nazývaní aj Ezo, Ebisu alebo Emishi) – lovecký a rybársky národ neznámeho pôvodu. Žili v zemľankách a niektoré kultúrne črty prebrali od národov na pevnine. Ich osídlenie zasahovalo v tom čase až do stredného Japonska, o čom svedčia miestne názvy odvodené od kultúry Ainov. V južnej polovici Japonska zasa sídlili nositelia kultúry Yomon (13 000 p.n.l. – 300 p.n.l.), ktorej názov je odvodený od hrnčiarskej hliny typickej pre túto kultúru. Boli to primitívny zberači, nepoznali chov dobytok ani poľnohospodárstvo – ich jediným domácim zvieraťom bol pes a dopravný prostriedok dlabaný drevený čln. Táto kultúra sa však nedá stotožniť ani s kultúrou Ainov ani s neskoršou japonskou kultúrou.

Obdobie Yayoi (300 p.n.l – 300 n.l.)

Cisári v prehistorickom období: 1. Jimmu („Božský bojovník“, syn bohyne Amaterasu Omikami, 600-585 p.n.l / 660-582 p.n.l.), 2. Suizei (581-549 / 548-511 ?), 3. Annei (549-511), 4. Itoku (510-476), 5. Kosho (475-393), 6. Koan (392-291), 7. Korei (290-215), 8. Kogen (214-158), 9. Kaika (158-98), 10. Sujin (97-30), 11. Suinin (29 p.n.l. – 70 n.l.), 12. Keiko (71-130), 13. Seimu (131-191), 14. Chuai (192-200) – Jingu Kogo (regent, 209-269), 15. Ojin (応神天皇, Hachi-man, 270-301)

Od roku 100 p.n.l. sa začína zo severu ostrova Honshu šíriť kultúra Yayoi, ktorá rýchlo postupuje na sever a vytláča kultúru Yomon. Nakoniec sa rozšíri po celom Japonsku s výnimkou ostrova Hokkaido. V tomto období sa pretvárajú lokálne klany na malé územné politické jednotky. Táto kultúra prišla do Japonska z juhovýchodnej Ázie a spolu s ňou pokročilejšie ovládanie poľnohospodárstva, pestovanie ryže, výroba železa a tkanie látok. Údaje naznačujú, že japonský národ vznikol miešaním kmeňov z juhovýchodnej Ázie a kmeňov, ktoré prenikali do Japonska zo severovýchodnej Ázie cez Kóreu. Japonizácia postihla čiastočne aj kultúru Ainov na severe. Okrem toho v tomto období začína do Japonska zasahovať vplyv vyspelej čínskej civilizácie – prevzaté bola najmä písmo, ktoré dovtedy v Japonsku neexistovalo a kultúra sa tradovala iba ústnym podaním. Rozvíja sa pôvodné náboženstvo Shinto, ktorého podstatou sú kami („božstvá“ alebo „božské sily“). Kultúra Yayoi spôsobila preorientovanie väčšiny obyvateľstva na pestovanie ryže a s tým úzko prepojenej centralizácie práce na poliach, odkladania zásob z vypestovaných nadbytkov a hromadenie bohatstva v rukách vlastníkov pôdy. S týmto procesom nastáva aj štiepenia spoločnosti do tried. Podľa prameňov a kroník čínskej dynastie Han a Wei, bolo Japonsko v tomto období rozdrobené do množstva malých, viac či menej, nezávislých štátov nad ktorými vládla kráľovná Himiko (Pimiku).

Obdobie Kofun Bunka (300 p.n.l – 538 n.l.)

Cisári v období Kofun Bunka: 16. Nintoku (313-399), 17. Richu (400-405), 18. Hanzei / Hansho (406-410), 19. Ingyo (411-453), 20. Anko (453-456), 21. Yuryaku (456-479), 22. Seinei (480-487), 23. Kenzo / Kenso (485-487), 24. Ninken (488-498), 25. Buretsu (498-506), 26. Keitai (507-531), 27. Ankan (531-535), 28. Senka / Senkwa (535-539)

Obdobie Kofun Bunka (古墳時代) je pomenované podľa veľkých hrobov (kofun) (古墳) obkolesených kamennými sochami (haniwa) politických vodcov tejto éry. Na začiatku obdobia vzniklo prvé mocenské centrum v úrodnej provincii Kinai (centrálna časť Honshu). Na prelome 3. a 4. st. bolo toto územie zjednotené pod nadvládou klanu Yamato, ktorej centrum ležalo v rovnomennej provincii Yamato (dnes prefektúra Nara). Prvým zjednotiteľom bol podľa kroník Kojiki („História starovekých udalostí“, 712 n.l.) a Nihonshoki / Nihongi („Kronika Japonska“) legendárny vládca Yamato Takeru – synovec cisára Suinina a zakladateľ dynastie Yamato (najstaršej dynastie sveta s líniou 125 cisárov), ktorého meno znamená v preklade „mocný muž z rodiny Yamato“. Tak či onak bol Yamato Takeru jedným z princov starodávneho Japonska. Podľa dochovaných legiend mal búrlivú a neovládateľnú povahu. Jeho životný príbeh začína tým, že zabije svojho staršieho brata len preto, lebo sa oneskorí na večeru s cisárom. Hoci to bol hrubý prehrešok voči etikete, nebol taký závažný, aby si zaslúžil smrť. Jeho otec, cisár Keiko (71-130), bol správaním svojho najmladšieho syna tak pobúrený, že ho poslal do vyhnanstva na Kyushu. Tam mal svoju deštruktívnu energiu nasmerovať proti nepriateľom cisárskeho dvora. Mimo iné bol aj nositeľom najznámejšieho japonského meča – Ame no Murakomo no Tsurugi („Meč dažďových oblakov“), nazývaného aj Kusanagi no Tsurugi („Meč kosiaci trávu“).

Napriek legendárnemu meču, ktorý vlastnil, nestal sa známym svojou šermiarskou technikou, ale najmä úskokmi a premyslenou stratégiou. Prvé veľké víťazstvo dosiahol preniknutím do prísne stráženého nepriateľského hradu, kde sa preoblečený za ženu zúčastnil na prebiehajúcej oslave. Keď bol vládca hradu a jeho družina opitá, vytasil meč a po jednom ich usmrtil. Jeho ďalšou misiou bolo ovládnuť provinciu Izumo. Na dosiahnutie tohto cieľa musel najprv poraziť v súboji známeho bojovníka a vládcu provincie Izumo no Takeru. Rozhodol sa, ako bolo preňho typické, využiť lesť a dal si vyrobiť drevenú repliku svojho vlastného meča. Pri stretnutí s Izumom mu daroval svoj skutočný meč ako dôkaz dobrých úmyslov. Neskôr, pri kúpaní v rieke, mu Yamato vymenil meč, ktorý mu daroval, za jeho drevenú napodobeninu. Izumo si nič nevšimol. Následne ako vyšli z rieky, ho Takeru vyzval na „priateľský“ súboj a neľútostne zabil.

Kronika Kojiki zachytáva ešte jednu príhodu, kde bol Takeru vyslaný dobiť územie iného vládcu. Pred cestou mu Yamato Hime no Mikoto podaroval vak, ktorý mal otvoriť len v prípade ohrozenia života. Yamato sa vybral teda do provincie Sagami, aby sa tam stretol v miestnym vládcom. Ten ho vylákal do krovinatej oblasti, ktorú následne podpálil dúfajúc, že Takeru v plameňoch nájde smrť. Takeru obkolesený plameňmi v zúfalstve otvoril vak, ktorý dostal na cestu, a našiel v ňom kresadlo a meč. Takeru založil protioheň, unikol plameňom a neskôr vládcu provincie Sagami zabil.
V ďalších rokoch sa stal Yamato Takeru známym ako prvý zjednotiteľ Japonska. Príbehy z kroniky Kojiki naznačujú, že Takeru bol znamenitý bojovník detailne oboznámený s taktikou a stratégiou. [Nezodpovedanou otázkou zostáva, nakoľko sú príbehy v týchto kronikách historické udalosti. Kritici označujú kroniku Kojiki iba za kompiláciu ústnych a písaných legiend či mýtov.] Cisár bol v tom období výhradne z klanu Yamato a hlavné mesto sa často sťahovalo z jedného miesta na druhé. Čoskoro však politickú moc prevzal klan Soga a odvtedy sa stali cisári z klanu Yamato len štátnymi symbolmi a vykonávateľmi Shinto obradov (od tohto momentu sa datuje vznik tzv. Imperiálnej cisárskej vetvy).

Behom Kofun Bunka začala do Japonska vo veľkom prenikať kultúra starovekej Číny, najmä cez kráľovstva Kudara alebo Paikche (už v roku 57 n.l. bola vyslaná do Číny prvá japonská delegácia). Kultúrne styky prebiehali najprv prostredníctvom Kóreje počas 4. a 5. st. – a to najmä po japonskej invázií na Kóreu proti kráľovstvu Silla v roku 360, ktorú viedla v tom čase tehotná cisárovná Jingo. Syn, ktorý sa jej narodil, panoval ako cisár Ojin (270-310) a je uctievaní ako boh vojny Hachiman. Japonci sa na Kórejskom polostrove udržali takmer 200 rokov.

Nadväzujúce články:
1. Legenda o vzniku Japonska
2. Yomon (-300 p.n.l.), Yayoi (300 p.n.l.-300 n.l) a Kofun Bunka (300 – 538 n.l)
3. Yamato (538 – 645 n.l.) a Asuka (645 – 710 n.l.)
4. Nara (710 – 794 n.l.)
5. Heian – Konin (794 – 898 n.l.)
6. Heian – Fujiwara (898 – 1156 n.l.)